Keď príde večer a hviezdy sa začnú lesknúť na nočnej oblohe, je čas uložiť naše deti do postele s príbehmi, ktoré rozžiaria ich sny. V tomto článku vám predstavíme tri krátke rozprávky, ktoré sú ako stvorené na dobrú noc.
Sen o šteniatku
Jedného chladného jesenného dňa, keď sa vonku šantili farebné listy, otec prinesiel domov prekvapenie. V kuchyni, kde sa šírila vôňa jablkového koláča, vyložil vrecia plné jedla a tam, medzi ovocím a chlebom sa niečo pohlo.
„Čo to je?“ zvolala mama, keď zbadala malú čiernu kôpku kožušiny v otcovom vrecku.
„Je to šteniatko!“ zakričal radostne brat, kým sa na ňho sestra pozerala.
Otec opatrne vytiahol z vrecka malého psíka, ktorý sa rozhladol po kuchyni. „Musíme mu nájsť meno,“ povedal láskavo.
Sestra navrhla meno Čester, pretože to znelo vznešene. Brat mal rád meno Black, pretože bolo čierne ako noc. Otec zasa spomenul meno Tulák, čo bolo meno jeho detského psa. Ale napokon sa rozhodli počkať.
„Možno nám meno napovie,“ povedal otec a usmial sa.
Celé popoludnie bolo plné smiechu a hier. Mama pripravila v kuchyni malý kútik na kŕmenie a pitie, otec umiestnil mäkkú posteľ do obývačky, a deti sa striedali v tom, aby šteniatko išlo von, aby sa vyvarovali nehodám.
Keď prišiel čas ísť do postele, deti sa nechceli šteniatka vzdať. „Môže spať so mnou?“ spýtal sa brat. „Alebo so mnou,“ povedala sestra.
Otec ale povedal, že ešte nemajú pre šteniatko prepravku, a tak mu pripravili v obývačke veľkú krabicu, aby malo kde spať. Deti, trochu sklamané, odišli do postele.
Ráno ich prekvapilo ticho. Keď zbadali sestru spiacu na koberci vedľa šteniatka, mama sa usmiala. „Počula som ho plakať, tak som si ho vzala k sebe,“ vysvetlila sestra.
„A ako ho budeme volať?“ spýtala sa mama.
„Bu-Bu,“ zvolala sestra. „Snívala som o tom, ako otec povedal, že na zemi je bu-bu. To je perfektné meno!“
Všetci sa usmiali a šteniatko, teraz už Bu-Bu radostne zamávalo chvostíkom. A od toho dňa bol Bu-Bu ich najlepším priateľom.
Priatelia v lese
Raz, v čarovnom lese, malá červená líška menom Róza prežívala smutný deň. Slzička jej skĺzla po líci, keď sa vracala domov k svojej mame. „Prečo si smutná, Róza?“ opýtala sa mama líška, keď ju uvidela.
Róza so slzami v očiach povedala, že jej najlepšia priateľka líška Skarlet sa sťahuje ďaleko k babke a dedkovi. „Možno ju už nikdy neuvidím,“ vzlykala.
Mama líška ju utešila a pozvala ju na večeru plnú čerstvých bobuliek.
Na ďalší deň sa Róza rozhodla nájsť si nového priateľa. Mamička ju varovala, aby sa vyhýbala vode a močiaru. Róza sa vybrala do lesa, kde stretla mnoho zvieratiek – líšku Brerzy, myšku Julku, a zajačika Riška, ale všetci už mali najlepšieho priateľa.
Keď Róza kráčala smutne lesom, nechtiac sa dostala k okraju močiara. Kým plakala, jej nožička skĺzla a Róza spadla do vody. „Pomoc!“ zvolala, snažiac sa plávať.
Vtom ju zachránila mladá sivá líška menom Peťka. „Si v poriadku?“ opýtala sa Peťka a pomohla Róze dostať sa na breh.
„Áno, ďakujem,“ povedala Róza a dívala sa na Peťku. „Myslela som, že sivé líšky nemajú radi červené líšky.“
„Moji rodičia ma naučili byť priateľská ku každému,“ odpovedala Peťka. „Nevadí, ak sme trochu iné. Chceš byť mojou priateľkou?“
Róza sa usmiala. „Áno, rada by som bola tvojou priateľkou!“
A tak sa začalo krásne priateľstvo. Spolu naháňali kobylky, učili sa plávať a objavovali tajomstvá lesa. Róza si uvedomila, že pravé priateľstvo nezávisí na tom, ako vyzeráme, ale na tom, aké máme srdce.
Samko a Scooby
V hlbokom, zelenom lese žil malý sibírsky veveričiak menom Samko. Jedného dňa, sediac na svojej obľúbenej vetve, Samko pozoroval ostatné zvieratká a túžil nájsť si priateľa.
„Možno nájdem priateľa, ktorý bude vyzerať ako ja,“ pomyslel si. Skočil z vetvy a začal hľadať.
Najprv stretol sysľa s krásnymi pruhmi na chrbte. „Ahoj,“ pozdravil ho Samko veselo. „Mohli by sme byť priatelia?“
Ale syseľ len zavrčal: „Ty nevyzeráš veľmi priateľsky.“ A odkráčal preč.
Samko bol prekvapený. „Moje pruhy ma robia nepríjemným?“ zamyslel sa a pokračoval ďalej.
Potom stretol svišťa, ale aj ten sa na Samka pozrel s nedôverou. „Nezdáš sa byť šťastný,“ povedal svišť a odbehol preč.
Samko cítil, ako mu tečú slzy po líci. Aj keď sa cítil šťastný, nikto mu neveril.
Nakoniec zbadal líšku, ale aj tá mu povedala, že nevyzerá priateľsky a odišla.
Samko sa smútiac vracal domov, keď si všimol žaluď. Keď sa po ňom natiahol, stretol sa s inou veveričkou, ktorá mala kratší chvost. „Volajú ma Scooby,“ povedal nový veveričiak. „Často ma súdia len podľa môjho chvosta.“
Samko sa usmial. „Mne zase hovoria Samko, pretože si myslia, že vyzerám smutne.“
„Vzhľad nie je dôležitý,“ povedal Scooby. „Dôležité je, aký si vnútri.“
Samko súhlasil. „Chceš sa hrať a zbierať žalude spolu?“
„To by bolo skvelé!“ zvolal Scooby.
A tak spolu, veveričiaci Samko a Scooby, sa smiali a zbierali žalude. Keď ich ostatné zvieratká videli veselých a šťastných, chceli sa pripojiť k ich hre.
Samko si uvedomil, že pravé priateľstvo nespočíva v tom, ako vyzeráme, ale v tom, ako sme milí a priateľskí.