Rozprávky na čítanie: 3 nové krátke príbehy pre deti

Slimákova sťahovacia lavička

Slimák Emil našiel pod lieskou malú lavičku. Bola z kúsku kôry a namiesto nôh mala štyri hladké kamienky. Sadol si na ňu a rozhodol sa, že v sobotu pozve susedov na malinový čaj.

Napísal tri pozvánky. Veveričke, ježkovi a starej korytnačke, ktorá bývala až za záhradou.

Veverička priskočila prvá. Ježko dorazil s dvoma malinami na chrbte. Po korytnačke nebolo ani stopy.

„Mala by sa ponáhľať,“ povedala veverička.

„Možno sa ponáhľa,“ odvetil Emil. „Len to na nej nevidíme.“

Čaj už voňal, ale Emil chcel počkať aj na korytnačku. Vybral sa jej naproti. Za bránkou ju našiel pri dlhej mláke. Korytnačka skúšala obísť vodu, no na jednej strane rástli žihľavy a na druhej ležal konár.

„Ja prídem,“ povedala. „Len mi to chvíľu potrvá.“

Emil sa pozrel na suché miesto pri plote. Svietilo naň slnko a vošla by sa tam presne jedna malá lavička.

Vrátil sa k hosťom. „Čo keby sme dnes nečakali, kým príde návšteva k lavičke? Mohla by ísť lavička k návšteve.“

Veverička priniesla štyri okrúhle oriešky. Ježko nadvihol kôru a Emil ich pod ňu podložil. Lavička sa skutočne pohla! Nie veľmi rovno. Pri každej zákrute museli oriešky pozbierať a znovu uložiť dopredu.

Čaj niesol Emil v hrnčeku na chrbte. Polovicu cestou vyšplechol, takže ho potom doliali teplou vodou.

Keď sa pri plote objavila lavička aj s hosťami, korytnačka prestala obchádzať mláku.

„Takúto návštevu som ešte nemala,“ zasmiala sa.

Sadli si na kôru, ježko rozdelil maliny a veverička zobrala oriešky spod lavičky, aby im neodcestovala aj s čajom.

Na ďalšiu sobotu už Emil písal do pozvánok novú vetu: Miesto stretnutia dohodneme podľa počasia. A podľa mlák.

Červienka a modrá stužka

Červienka Nina chcela na vetvičku pri hniezde uviazať modrú stužku. Mala označovať odbočku pre tetu, ktorá mala prvýkrát priletieť na návštevu.

„Pri modrej stužke doprava,“ opakovala si Nina. „Potom popri jablku a som doma.“

Kým sa zohla po druhý koniec, prišiel vietor. Stužka preletela cez plot a zmizla.

Nina sa pustila za ňou. Na plote sedel vrabec.

„Nevidel si niečo modré?“ spýtala sa.

Vrabec ukázal do záhrady. Pod kríkom ležala modrá polievacia krhla. Bola síce modrá, ale nedala sa uviazať na vetvu.

Pri záhone našla Nina ďalšiu modrú vec. Motýľa. Chvíľu letela za ním, až kým si nevšimla, že má krídla a žiadny uzol.

Za skleníkom sa ozvalo: „Fúúúk!“

Myška Hanka stála na kameni a mávala modrou stužkou. Druhý koniec držal jej mladší brat. Skúšali, odkiaľ fúka vietor.

„To je moja značka pre tetu,“ povedala Nina.

Hanka stužku hneď položila. „Našli sme ju na zemi. Mysleli sme, že ju už nikto nepotrebuje.“

Nina ju chytila do zobáčika, ale bratovi sa sklonili fúzy. Práve zistil, že pri skleníku fúka inak než pri plote. Chcel to ukázať aj Hanke.

„Teta príde až popoludní,“ povedala Nina. „Môžete mi najprv pomôcť nájsť miesto, odkiaľ bude stužku dobre vidno?“

Skúsili nízky konár. Stužku zakrývali listy. Na ďalšom mieste ju vietor omotal okolo vetvičky. Až nad záhradnou bránkou sa pekne rozvinula.

Myšky podržali konce a Nina urobila dva uzly. Potom im z trávy a listu pomohla zostaviť vlastnú veternú zástavku.

Popoludní teta bez blúdenia pristála na správnom konári.

„Výborná značka,“ povedala.

„Skúšali sme tri miesta,“ pochválila sa Nina.

Zo záhrady sa ozvalo: „A pri skleníku stále fúka opačne!“

Vláčik, ktorý viezol vôňu

Malý zelený vláčik každý utorok rozvážal po meste balíčky. V jednom boli gombíky, v druhom klbká a v treťom lyžičky pre cukráreň.

Keď zastal pri pekárni, pekárka mu podala prázdny košík.

„Prosím ťa, odvez starému hodinárovi vôňu čerstvého chleba. Dnes nemôže prísť, opravuje vežové hodiny.“

Vláčik privoňal ku košíku. Voňal iba vŕbovým prútím.

„A kde mám tú vôňu naložiť?“

Pekárka sa zamyslela. Položila do košíka čerstvý bochník a prikryla ho čistou utierkou.

„Takto má s čím cestovať.“

Vláčik si košík opatrne uložil do prvého vozňa. Pri kníhkupectve zastal tak prudko, že utierka skĺzla na bok.

„Tu niekde pečú?“ spýtal sa kníhkupec, ktorý práve ukladal knihy do výkladu.

„Veziem vôňu,“ povedal vláčik a rýchlo prikryl chlieb.

Pri krajčírstve musel počkať na závoru. Krajčírka otvorila okno.

„Niekto má dnes dobrý obed.“

Vláčik si začal robiť starosti. Ak si každý trochu privonia, zostane vôbec niečo pre hodinára? Pre istotu utierku poriadne zastrčil pod košík.

Na poslednej zákrute ho dobehla pekárkina pomocníčka. Zabudla pribaliť maslo. Položila balíček vedľa chleba a počula, ako si vláčik ustarostene píska.

„Neboj sa. Chlieb ešte stále vonia,“ povedala mu. „Nikto ti z vône neodhryzol.“

Pri hodinárovej dielni vlak zastal presne vo chvíli, keď vežové hodiny ukázali dvanásť.

Hodinár vyšiel von, odkryl košík a privrel oči.

„Pekáreň dnes prišla až ku mne!“

Odrezal dva krajce. Jeden natrel sebe a druhý nechal pre pomocníčku, ktorá práve pribehla. Vláčik dostal na predné svetlo lesklú stužku ako poďakovanie za doručenie.

Hodinár si nechal chlieb a vláčiku vrátil košík. Cestou späť už vláčik nechal košík odkrytý. Zostalo v ňom pár omrviniek. Aj trochu vône.